Citovanie, citácie, citácie citácií a všetko s tým spojené mnohým spôsobuje rozličné zdravotné problémy od neprirodzeného ježenia vlasov až k stavom beznádejného zúfalstva. Len na krátku dobu (a to často s veľkým úsilím!) si  dokážeme zapamätať všetko, čo v citácii nesmie chýbať, v akom poradí to zapísať, či naopak, čo je pri tom a onom dokumente zbytočné uvádzať. Pravdepodobnosť zabudnutia nejakej tej dôležitej bodky je taká vysoká, že nepochybiť v zápise bibliografických citácií je pomaly raritou. A keď sme už našu pozornosť pri tvorbe citácii vyšperkovali tak, že každá čiarka je na svojom mieste, zaskočí nás typ dokumentu, pre ktorý žiadnu z praktických ukážok citovania nie je možné ani po hodinách gúglenia nájsť.

Je vôbec takáto tyrania nutná? Veruže áno. Slovo citácia totiž neindikuje len vyššie spomínané nepríjemnosti, ale je tiež úzko spojená s dodržiavaním autorských práv, rešpektom k duševnému vlastníctvu či s etikou vedeckej práce. Pri písaní odborného textu sa v spoločenských a humanitných vedách len veľmi ťažko vyhneme nutnosti sprostredkovať cudzie myšlienky a ich necitovanie sa nedá nazvať inak než krádežou, ktorou si kredit vo vedeckom svete skôr pochováte ako vylepšíte. Nasledujúce riadky preto prinášajú súhrn niektorých dôležitých informácií týkajúcich sa tejto problematiky, ktorých cieľom je vniesť trochu poriadku do sveta citácií, a tým zjednodušiť prácu každému, kto sa s ním dostane do stretu.

Základné termíny

Citát predstavuje doslovnú kópiu textu, ktorý sme prebrali z určitého dokumentu informačného zdroja.1 Jeho funkcia spočíva v osvetlení, potvrdení názoru alebo vyvrátení cudzieho argumentu, ale zároveň môže byť aj predmetom samotnej výskumnej analýzy. Namiesto doslovného prevzatia jednej či viac viet sa používa parafráza, ktorou autor/ka tlmočí cudziu myšlienku. Jej charakteristikou je voľnejšie spracovanie prevzatej pasáže, čo umožňuje jej plynulejšie zapojenie do vlastného textu.2

Citácia je skráteným označením prameňa, ktoré sa riadi podľa vybratého spôsobu doporučeného určitou prijatou normou, ktorou je v našom prípade, a tiež ako v nižších častiach tohto manuálu uvidíme, norma ISO 690.3 Iná definícia hovorí o citácii ako o súhrne údajov o citovanej publikácii alebo o jej časti umožňujúcej jej identifikáciu.4 Tvorba citácii sa uskutočňuje v procese, ktorý nazývame citovanie. Citovaním prenášame vybraný úsek textu z pôvodného dokumentu do dokumentu vlastného, čím ho uvádzame do nových súvislostí.5

Ďalším termínom, ktorého definíciu je potrebné uviesť, je odkazový aparát. Anglický preklad odkazu je citation, a možno aj vďaka tomu je často zamieňaný s bibliografickou citáciou popísanou vyššie. Webová stránka venujúca sa novej citačnej forme ČSN ISO 690:2011 vymedzuje odkaz pomocou jeho funkcie, ktorou je jednak upozornenie čitateľa/ky na prevzatú pasáž textu, jednak má zaisťovať, aby čitateľ v zozname citácii našiel dielo, z ktorého sme čerpali. Nachádza sa buď bezprostredne za citátom, alebo je citát označený formou číselného odkazu či formou priebežných poznámok. Citácia na rozdiel od odkazu musí obsahovať všetky potrebné údaje k nájdeniu dokumentu alebo jeho častí.6

Čo (ne)treba citovať?

V úvode som načrtla, že absencia citácie vo vašej práci môže byť považovaná za porušenie zákona. Obava, že sa z nás stane kriminálnik, nás vedie k citovaniu všetkého, čo nie je produktom našich šedých buniek mozgových.7 Naše pôvodné myšlienky však nie sú jediné, ktoré sa bez bibliografického odkazu zaobídu. Hovorím tu o tzv. všeobecne známych faktoch, ktoré Šanderová delí do troch skupín.8

Prvú skupinu tvoria neoddiskutovateľné udalosti. Citovať nemusíme dátum pádu dvojičiek či rok založenia Karlovej univerzity, pretože sa jedná o známy fakt.9 Pokiaľ v našom texte uvedieme, že k podpísaniu Maastrichtskej zmluvy došlo v roku 1992, tak citáciu pokojne vynecháme. Na strane druhej, keď z dokumentu okopírujeme celý text zaoberajúci sa Maastrichtskou zmluvou, je žiadúce citáciu použiť.

Mezivládní konference o hospodářské a měnové unii svolaná na prosinec 1990 byla doplněna konferencí o politické unii, se snahou zahrnout většinu již diskutovaných oblastí prohloubené spolupráce do nového a pevnějšího rámce Smlouvy o Evropské unii (SEU). Ta byla podepsána dvanácti členy ES v únoru 1992 v nizozemském Maastrichtu.“

PLECHANOVOVÁ, Běla. 90. léta. In: Euroskop.cz [online]. © 2005-12 Vláda České republiky. [Cit. 12.10.2012]. Dostupné z: https://www.euroskop.cz/8889/sekce/90-leta/.“10

Do druhej skupiny Šanderová radí informácie všeobecného vzdelania. Sem patria poznatky, ktoré sa celkom bežne vyskytujú či už v laických konverzáciách alebo masmediálnych oznámeniach. Podobne ako u predchádzajúcej skupiny aj tu rozhoduje všeobecnosť uvádzaného. Tvrdenie, že Česká republika má okolo 10 mil. obyvateľov citovať nemusíme, ale presný údaj o veľkosti populácie citovať musíme.

Tretiu skupinu “zdroj uviesť netreba” predstavujú základné poznatky o danom odbore, ktoré sa zvyčajne vyskytujú v základných učebniciach.11 Táto skupina má, podľa môjho názoru, najnejasnejšie hranice a pre študenta môže byť veľmi náročné rozlíšiť, či daný fakt citovať alebo nie. Spravidla sa jedná o vec citu, a preto by sme nemali váhať a požiadať o pomoc vedúceho práce či iného skúsenejšieho kolegu.

Možno sa teraz pýtate, či sa týmto rozdelením informácií na nutné citovať a citovať netreba, celá táto citovacia vec nekomplikuje. Nebolo by jednoduchšie každý prevzatý zdroj citovať? Pre tretiu skupinu našich všeobecne známych faktov odcitovaním každej informácie asi nepochybíme, avšak na druhej strane, odkazovanie na všeobecné informácie môže byť prejavom umelého zväčšovania zoznamu zdrojov či paradoxne dokladom neznalosti spracovávanej témy.

Na záver uvediem len malú poznámku. Na začiatku tejto kapitoly som uviedla, že naše pôvodné myšlienky patria k tým, ktoré sa bez citovania zaobídu. Toto však celkom nie je pravda. Pokiaľ sa jedná o našu myšlienku, ktorá už bola publikovaná, nezaháľajme a citujme samého seba!

Základné pravidlá citovania

Pravidlá citovania môžu byť veľmi obsiahle, pre ten a onen dokument uvádzame také informácie, pre tú a onú výnimku zas onaké. Zapamätať by sme si však mali základné pravidlá, ktoré predstavujú akýsi odrazový mostík v citovaní a sprostredkúvajú nám jeho základnú logiku. Šanderová hovorí o troch základných pravidlách12, Umberto Eco ich vymenúva desať13 a mnoho ďalších autorov sa nimi zaoberá tiež.14 Ja som pre túto časť textu vybrala tie najvšeobecnejšie, tie konkrétnejšie spolu s príkladmi budú uvedené neskôr.

Jednou z najhlavnejších zásad je „zásada podať úplné a konzistentné informácie o všetkých využitých zdrojoch.“15 Čitateľ musí mať možnosť overiť si správnosť uvádzaného údaju a kompletná správa o pôvode myšlienky poslúži ako kompas či mapa na ceste. Nezabúdajme, že citáciou označujeme aj zdroje akými sú tabuľky, grafy, obrazový materiál, rozhovory, výsledky výskumu, či prednášky, archívny materiál, e-mailovú korešpondenciu. Dôležité je „jasne oddeliť vlastné myšlienky,… od tých prevzatých“16 a „odkaz na autora a na jeho dielo musí byť úplne zrejmý.“17Pre lepšie pochopenie tejto zásady uvediem príklad inšpirovaný vzorom spomenutým v knihe od Eca.

Súhlasíme s Monikou, ktorá tvrdí, že „skúmané smrdí“[1], a navzdory známemu mieneniu pani Betky, podľa ktorej „skúmané aj trochu rozvoniava“[2], sa spoločne s našou autorkou domnievame, že „je ešte pred nami dlhá cesta, kým dospejeme k poznaniu tohoto problému.“[3]

[1]MONIKA. Smrdí. Praha: Vydavateľstvo, 1999, s. 3.

[2]BETKA. Aj rozvoniava. Praha: Vydavateľstvo, 2000, s. 4.

[3]MONIKA. Cit. dielo. s. 4.

Na tomto príklade vidíme jasne oddelený pôvodný text od prevzatého, a zároveň môžeme spozorovať, že je správne označená aj posledná tretia citácia. Keby totiž posledná myšlienka nebola označená odkazom identifikujúcim jeho tvorkyňu, podľa kontextu by mohla patriť obom v odstavci spomenutým autorkám.18

Ďalej je potrebné, čo najpresnejšie reprodukovať použité texty. Pokiaľ sa jedná o doslovnú citáciu, prepísať ju skutočne presne, aj pokiaľ by obsahovala chyby. Každý zásah či už sa jedná o pridanie slova alebo naopak jeho vynechanie, by sme mali podľa vyššie spomenutej zásady jasne oddeliť či označiť. Táto vernosť kópie sa vzťahuje aj na typografickú stránku myšlienky, pokiaľ je napríklad niečo v preberanom texte písané kurzívou, zachováme túto formu aj v citácii.19

Taktiež parafráza, ktorá je síce prerozprávaním prevzatej myšlienky, by mala zachovať jej pôvodný zmysel. Používanie rovnakých slov do iného kontextu je príznačné pre propagandy či rôzne formy manipulácie, nie však pre odborný text. Zmena čo i len jedného slova, ako napríklad môže za musí alebo spojky aj za alebo, zmení celý význam vety, a tým pádom sa už nejedná o parafrázu, ide skôr o bohapusté vkladanie slov do úst človeka, ktorý ich nikdy nevyslovil.

„Úryvky z textov, ktoré sú predmetom našeho zájmu a analýz musia byť citované v rozumnej miere.“20Názory na hranicu, ktorá by oddeľovala citáciu dlhú a krátku sa rôznia, často sa uvádza, že pokiaľ je citovaný text dlhší než tie tri či štyri riadky, je lepšie ho uviesť v prílohe, než priamo v texte, alebo ho oddeliť v samostatnom odstavci.

Treba dodať, že toto pravidlo sa týka priamych citácií, teda tých, ktoré oddeľujeme od textu úvodzovkami, a ktoré presne kopírujú pôvodnú myšlienku. Nie len, že by sa v texte nemali nachádzať dlhé priame citácie (samozrejme závisí na type práce), ale aj ich výskyt by nemal presiahnuť určitú únosnú mieru. Tá opäť závisí od štandardov napríklad katedry, stretávame sa s mierou max. 5% textu, ústretovejší hranicu posúvajú na 10%.

Keďže rôzne kvalifikačné práce majú skôr povahu kompilácie, komparácie prípadne prehľadovej stati než vlastného výskumu, je jasné, že naše pôvodné myšlienky v texte prevahu mať nebudú. Vyššie som uviedla, že s citáciami treba narábať ako so šafranom. Riešenie nájdeme v používaní parafráz, ktorými demonštrujeme pochopenie myšlienky a tiež prerozprávanie prevzatej pasáže vlastnými slovami pridá našej práci na kompaktnosti.

„Citácie z odbornej literatúry uvádzame len vtedy, ak majú takú váhu, že podporia naše vlastné náhľady alebo sú s nimi v určitom vzťahu.“21Citovanie diel bez súvislosti s nami pojednávanou témou zaváňa propagáciou daného autora a zbytočne zasieva burinu do poľa textu.

Citovať by sme mali len z publikácií, ktoré sme mali v ruke. Určite mnohí z vás spozorovali, že sa medzi študujúcimi rozšíril zhubný zlozvyk, ktorý spočíva v prevzatí citácie z Wikipédie. Tá má totiž v humanitných a spoločenských vedách (možno aj v tých prírodných) nálepku nedôveryhodného zdroja, a preto sa jej citovaniu študent radšej vyhne, ale keďže práca sa píše po večeroch alebo na poslednú chvíľu a na bádanie v knižnici nezostáva čas, niektorí zvolia techniku prevzatia citácie. Hodnotenie tohoto skutku nechám na vás, uvediem len poznámku, ktorá možno potenciálnych páchateľov odradí: pri preberaní citácií (napríklad z Wikipédie) existuje zvýšené riziko výskytu chyby. Taktiež často citácia nie je správna, takže ju musíme prerobiť a tiež mnohokrát sa nedá rozpoznať, či sa jedná o parafrázu alebo o doslovnú citáciu, pri ktorej zas nie je uvedené číslo strany, čo nás koniec koncov tak či tak prinúti knižnicu navštíviť.

O citáciách a parafrázach tu už bola reč, myslím, že viacerí poznáte, tak len zopakujem. Priama citácia je doslovná kópia textu, ktorá sa uvádza v úvodzovkách. Parafráza je voľné prerozprávanie cudzej myšlienky, ktoré sa však v úvodzovkách neuvádza. Pre parafrázu platia v podstate rovnaké pravidlá, ako pre citáciu.Musí sa jasne označiť, že sa jedná o prevzatú myšlienku a dostatočne identifikovať zdroj. Pokiaľ sa jedná o parafrázu myšlienky prelínajúcej celú knihu, nie je potrebné (a vlastne ani možné) uvádzať číslo strany.

Posledné pravidlo je zároveň takým krátkym úvodom nasledujúcej kapitoly, hovorí totiž o potrebe zachovania jednotnosti štýlu citovania. Zápis citácie je možné zhotoviť viacerými spôsobmi a my si vyberáme buď ten, ktorý nám najviac vyhovuje alebo ten, ktorý je odporúčaný/žiadaný ústavom/katedrou/fakultou/odborným časopisom/doplňte si.

Metódy citovania:

Harvardský systém, forma číselného odkazu, forma priebežných poznámok

Norma ISO 690 uvádza tri rôzne metódy citovania a to harvardský systém, formu číselného odkazu, a nakoniec formu priebežných poznámok. Tieto metódy sa líšia, ako v bibliografickej citácii, tak v odkaze. Odkaz v harvardskom systéme pozostáva z priezviska autora, roku vydania publikácie, prípadne zo strany, pokiaľ sa nejedná o myšlienku pretínajúcu celé dielo. Forma číselného odkazu odkazuje na bibliografické citácie poradovým číslom citácie a stranou a úplné citácie sú v zozname radené v takom poradí, v akom sa vyskytli v texte práce. Forma priebežných poznámok, podobne ako predchádzajúca metóda, odkazuje na citácie poradovým číslom – použitím napríklad horného indexu a v poznámkach pod čiarou alebo na konci dokumentu sú odkazy usporiadané v takom poradí, v akom je na nich odkazované v texte.22

Na ústave pomocných vied historických a archívnictva FF MU, je vyžívaný tretí spôsob, a teda forma priebežných poznámok. Tento systém má ako svojich kritikov, tak aj svojich chválospevcov, a aj môj postoj k nemu je ambivalentný. Na katedre sociológie je odporúčaný harvardský systém, v pomocných vedách zas priebežné poznámky. Harvardský systém mne osobne pripadá jednoduchší, prehľadnejší a stretla som sa s názormi, že v rámci postupnej unifikácie citačných pravidiel má práve tento systém najväčšiu šancu stať sa požadovanou normou. Na strane druhej, jeho kritici hovoria o zbytočnom prerušovaní textu informáciou v zátvorke a vyzdvihujú plusy systému priebežných poznámok, ktorých odkaz nám dá dostatočnú informáciu o pôvode myšlienky (v harvarskom odkaze chýba napr. názov diela) a je umiestnený v poznámke pod čiarou, čo jednak nezahlcuje hlavný text, jednak nemusíme pátrať po autorovi v časti zoznamu literatúry (ako je to u formy číselného odkazu), ale len pohodlne prejdeme pohľadom na koniec stránky.

ISO 690: Výklad a doplnky

Pre publikovanie dokumentov platí medzinárodný štandard, ktorý je akceptovaný v Českej republike ako norma ČSN ISO 690. Nájdeme v nej všeobecné pravidlá pre písanie bibliografických citácií, formálnu úpravu a štruktúru citácií, taktiež upresňuje, ktoré údaje sú v citáciách povinné, a ktoré naopak doplniť môžeme, ponúka vzor pre usporiadanie súpisu bibliografických citácií a sprístupňuje metódy tvorby odkazov. ISO 690 však nerieši pravidlá citovania legislatívnych dokumentov, kvalifikačných prác, rozhovorov, kapitol v knihe či archiválií.

Mojím pôvodným zámerom bolo vypísať do tohto manuálu všetky konkrétne pravidlá pre rôzne typy dokumentov, teda vytvoriť akýsi výklad normy ISO 690. Avšak po nájdení tejto stránky (ďalej len stránka), som od tohto cieľa upustila. Za výtvorom stránky stojí Mgr. Zdeňka Firstová, ktorá okrem iného pracuje ako systémová knihovníčka Západočeskej univerzity v Plzni. Stránka je veľmi prehľadná a obsahuje množstvo príkladov k jednotlivým pravidlám. Dostačne objasňuje rozdiel medzi citáciou a parafrázou, popisuje jednotlivé prvky citácie, ich poradie a uvádza ich spolu s príkladmi ich variácií. Taktiež sa venuje pravidlám citovania dokumentov, ktoré ISO 690 nerieši (viď vyššie).

Ďalšie pátranie ma priviedlo k publikácii Bibliografické odkazy a citace dokumentů (ďalej len publikácia), ktorá tiež predstavuje výklad ČSN ISO 690. Oba dokumenty som prečítala, zistila, že pár informácií mi v nich chýba a rozhodla sa, že doplním len tieto absentujúce časti, namiesto duplikácie textu oboch dokumentov.

  1. V knižných publikáciách zostavených z viacerých textov je na začiatku uvádzaný ako autor ich editor, za ktorým nasleduje skratka: (ed.). Táto informácia sa na stránke objavuje tu, výkladový dokument sa jej explicitne nevenuje. Chýba len jedna poznámka a to, že pokiaľ je editorov viac, užívame značku (eds.). Pre jedného drobnosť, pre druhého cenná informácia.

  2. Na tomto mieste sa stránka venuje citovaniu rozhovoru, kde sa v citácii uvádza: meno respondenta, relevantné informácie podľa typu práce, ktorú píšete, kde a kedy bol rozhovor vedený. Dozviete sa tiež, že pre takýto zdroj nie je v norme ISO 690 zavedené pravidlo. V publikácii je citovaniu rozhovoru venovaný príklad pre citáciu rozhovoru v TV. Ja len pre rozšírenie obzorov pridávam spôsob citácie osobného rozhovoru, ktorej prvky sú: meno komunikátora, adresa jeho pracoviska a dátum rozhovoru.23

  3. V oboch dokumentoch chýba spôsob citovania e-mailovej korešpondencie. Odpoveď na túto zapeklitú otázku som našla na tejto stránke a znie:

Všímáte si stejných údajů jako u jiných elektronických zdrojů, tzn.:

  1. Kdo je autorem zprávy (mailu)?  – Kdo mail poslal?

  2. Jak se mail jmenuje? – Vyplněný předmět zprávy

  3. Je-li zpráva poslána v rámci nějaké konference? Pokud ano, za názvové údaje píšeme In: Název konference

  4. Typ nosiče: [on-line], popř. lze použít i [elektronická zpráva]

  5. Kdy přesně byl mail doručen?  – Datum i přesný čas

  6. Vyplňujeme Message-ID: – získává se zpravidla ze zdrojového kódu zprávy (pozor, neplést se zdrojovým kódem stránky)

  7. Dostupnost: adresa url elektronické zprávy – pokud se jedná o mail posílaný v rámci e-konference, která má veřejně dostupný archiv, píše se url adresa dané zprávy, pokud citujete osobní mail, stačí uvést Dostupné z: Internet (tuto dostupnost lze použít výjimečně zde)

Např.: Elearningeuropa.info. Newsletter [on-line]. 1 března 2012; 11:34 [cit. 2012-03-01]. Message-ID: 20120301103457.B0AC518885C@llwf032.servidoresdns.net. Dostupné z: Internet.“24

  1. V oboch dokumentoch mi chýbajú informácie týkajúce sa cudzojazyčného prekladu, a preto prikladám, čo som vyčítala v odbornej literatúre. Preklad sa môže týkať jednak samotného citátu či parafrázy, jednak odkazového aparátu či bibliografickej citácie. Tak najskôr k tým citátom/parafrázam. Umberto Eco hovorí, že pre prípad citovania cudzojazyčného literárneho diela alebo takej myšlienky, u ktorej sa vyžaduje doslovná formulácia, by sme mali zachovať pôvodný jazyk. Dôvodom je, že preklad by mohol modifikovať alebo aj pochovať sledovaný jazykový odtieň slova.25

Na druhej strane, ak citujeme niečo z cudzojazyčného diela len preto, aby sme doložili určitú myšlienku, tak citát preložíme. Akademická príručka odporúča urobiť čo najvernejší preklad do jazyka textu. A keďže preklad je možné chápať ako náš zásah do citovanej myšlienky, mal by byť označený napríklad takto: (prel. autor). Pre formálnu úpravu prekladov existuje norma s názvom ČSN ISO 2384.26

Druhou vecou je citovanie v odkaze alebo v bibliografickej citácii. Tu si opäť vypomôžem odpoveďou z webu VŠE.

Všechny prvky citace se píší tak, jak jsou uvedeny v citované jednotce – tudíž nepřekládáme název, edici apod., příjmení autorek nepřechylujeme;  údaje, které v citaci překládáme, jsou tzv. údaje o fyzickém popisu citované jednotky, tj. vymezení stran, např.  456 s.;
s. 87-90 (Zkratka p./pp. – page/pages se používá pouze tehdy, píšete-li anglický text). Česky se také píše „Dostupné z:“, spojka „a“ mezi předposledním a posledním autorem a případně další doplňující informace o dok.“
27

Citovaniu cudzojazyčného textu sa venuje aj vzor platný pre Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity. Stiahnuť si ho môžete tu, nižšie som prekopírovala časť z neho.

Citace

z odborné literatury

V česky psané práci uvádět citace v obou jazycích: v textu český překlad a

v poznámce pod čarou citát v originále. Vždy je nutno uvést původ citátu.

z krásné literatury

Vždy jsou uvedeny v originále. V textu doplnit do závorky český překlad (pokud bylo

dílo přeloženo do češtiny, obvykle se cituje existující překlad, s příslušným odkazem;

pokud překlad neexistuje nebo nevyhovuje, uvede se vlastní doslovný překlad, a to i u

poezie, jak je obvyklé v odborných edicích daného oboru).

názvů cizojazyčných děl

V českém textu uvést název díla v češtině a v závorce v originále. Pokud bylo dílo

přeloženo, běžně se uvádí název daného překladu. Při opakovaném použití názvu nebo

ve zmínkách světoznámých literárních děl stačí název v češtině.

  1. Niekedy potrebujeme použiť myšlienku, ktorá však v sebe obsahuje evidentnú chybu. Môže sa jednať o chybný rok či nesprávne uvedené meno. V takom prípade chybu v citáte neopravujeme, ale za toto nedopatrenie uvedieme [!] či [sic!]28, podľa Eca stačí bez výkričníka [sic]29. Táto značka hovorí, že autor si chybu uvedomuje a svojich čitateľov na ňu takto upozorňuje.

  2. Ako postupovať v prípade cudzojazyčných informačných zdrojov som už uviedla, ale čo robiť v prípade, keď náš text je nielen napísaný v inom jazyku, ale aj v inom písme než je latinka? Stránka o tejto možnosti nepojednáva, z publikácie sa dozvieme, že: „Jakýkoliv prvek, který není v latinském písmu, se transliteruje (např. Cyrilika) nebo transkribuje (např. čínské znaky).“Pre transliterovanie a transkribovanie tiež existujú normy, napríklad pre transliteráciu cyriliky do latinky platí norma ČSN ISO 9.

  3. Nie vždy potrebujeme citovať myšlienku celú, ale zároveň čitateľovi chceme predložiť čo najvernejšiu formuláciu citovaného autora. Do citátu môžeme zasiahnuť tak, že niečo vypustíme alebo naopak niečo pridáme. Opäť sa však musíme držať zásady, že tento zásah do textu musí byť jasne označený. Šanderová uvádza, že pasáže textu nahradzujeme troma bodkami, ktoré môžeme, ale aj nemusíme dať do zátvorky30. Umberto Eco vo svojich zásadách citovania hovorí, že pokiaľ vynechávame kľúčovú časť vety, mali by byť bodky umiestnené pred citovaným textom: …, halabala. Pokiaľ vynechávame hlavnú myšlienku či kľúčovú časť vety, postupujeme takto: halabala, … .31

Existujú rôzne dôvody pre potrebu niečo naopak do citovaného pridať, niekedy je užitočné do textu vložiť vysvetlenie alebo podmet citovanej vety, ktorý vyplýval z predchádzajúcej časti textu, avšak tú už nie je nutné odcitovať. Takéto pridané slová sa uvádzajú v zátvorkách a to spolu so skratkou pozn. aut. alebo s vašimi iniciálami.32 Napríklad : „(Pes, pozn. aut.) sa potom prechádzal po parkovisku.“

  1. Citovanie citácií patrí k tým častým problémom, ktoré študujúci riešia. Normy odporúčajú odkazovať na primárne zdroje, vyučujúci tiež, pretože originálny zdroj informácie je predsa len originál, jeho použitie v inej publikácii mu mohlo pripísať určitý význam, my ho v takom preberáme a už tárame jedna radosť. Každopádne, nie vždy je primárna publikácia dostupná a Akademická príručka má aj pre citovanie citovaného riešenie: : „Najskôr vyhotovíme odkaz na originálny zdroj informácie. Potom za textom odkazu napíšeme Podľa:, prípadne Zdroj:, ev. Prameň:. Potom pripojíme do toho istého odkazu údaje o sekundárnom zdroji.33 Tamtadadáááá.

  2. V historických, ale aj filozofických prácach je využívaný poznámkový aparát, ktorého obsahom sú jednak podrobnejšie komentovania či rozvedenia určitej myšlienky, jednak uvedenie citovaného diela, prameňa. Takýto spôsob citovania často spôsobuje, že sa v poznámkach viackrát opakuje jedna či niekoľko citovaných prác. Aby sme otrocky neuvádzali celú bibliografickú informáciu, môžeme ju v týchto prípadoch skrátiť. Šanderová uvádza hneď niekoľko spôsobov:

  • pokiaľ citácie nasledujú bezprostredne po sebe, stačí uviesť “Tamtiež, str. Xx” alebo “Ibidem, str. Xx (príp. “Ibid.”), alebo “Cit. Dielo” (tj.citované dielo), str. Xx alebo “Op. Cit.”, event. len “o.c.” (tj. Opere citato, v citovanom diele);

  • pokiaľ sa opakuje nielen citované dielo, ale aj tá istá strana, môže sa použiť skratka “ l.c.”(tj. Loco citato, na uvedenom mieste);

  • pokiaľ sa medzi predchádzajúcim citovaním určitého diela a jeho ďalším citovaním vyskytujú iné diela, zopakuje sa v novej citácii meno autora a “Cit. Dielo” alebo skrátený názov diela, napr. takto:

Macek, Cit. Dielo, str. 25 alebo Macek, Jagelonský, str. 25 (tento druhý spôsob sa odporúča v prípade, že citujeme viac diel tohoto autora).“34

  1. Posledná pripomienka sa týka zoznamu literatúry. Ten ponúka údaje o všetkých zdrojoch, z ktorých autor čerpal. Keďže na Ústave pomocných vied historických a archívnictva je zaužívaná prax uvádzať tieto údaje v poznámkach pod čiarou, vyplýva priamo z textu, ktoré zdroje uvádzať. Spravidla sú v zozname literatúry len tie tituly, na ktoré v texte priamo odkazujeme. Ak napríklad v poznámke pod čiarou spomenieme ďalšie tituly, ktoré sa zaoberali nami riešeným problémom, do zoznamu literatúry ich už nezaradíme.35 Jednotlivé záznamy radíme abecedne podľa priezviska prvého z autorov. Pokiaľ máme od jedného autora viac prác, radíme abecedne podľa ich názvov.36

Slová na záver

Ak ste sa dostali až sem, tak predpokladám, že citácii máte až nad hlavu; nebojte, toto je už koniec citačného okienka. Sama som prekvapená, na koľko normostrán mi pojednanie o citovaní vydalo (frekvencia kmeňa citát v slovách tohto odstavca vypovedá o mojej precitovanosti). Avšak kým to uzavriem, dovolím si ešte pár poznámok.

Ako prvé odporúčam citáciám minimálne pri písaní kvalifikačných prác, akými sú bakalárska či magisterská diplomová práca, venovať dostatok pozornosti. Pri ich obhajobe totiž sedia v komisii osoby, ktoré sa s vašou tvorbou zoznamujú až na mieste a na ich preštudovanie nemajú dostatok času, preto svoju pozornosť často zameriavajú práve na vaše citácie. Robert Němec tu na svojom blogu odporúča citovať predpokladaných členov v komisii, aj keď ich práce priamo s vami pojednávanou tématikou nesúvisia. Podľa neho, si tým doslova extrémne šplhneme, pretože prednášajúci na VŠ sú veľmi ješitní a proste vraj to zaberá. Ak ste si však prečítali tento článok celý, tak viete, že práve umelé naťahovanie bibliografických údajov sa nemusí vyplatiť, niekto z komisie sa Vás môže opýtať na bližšie zdôvodnenie vybratia zdroja alebo rovno spochybniť jeho výber poukázaním na možnosť relevantnejšej voľby.

Dobrou správou pre citujúcich je, že v súčasnosti existuje niekoľko aplikácií, ktoré sa venujú generovaniu citácií, ktoré de facto vytvoria citáciu za Vás. Ja som si vyskúšala tento portál, s ktorým spolupracujú Olga Biernátová, pracujúca v knižnici Univerzity Tomáše Bati ve Zlíne a Jan Skůpa, pracovník ústrednej knižnice VUT v Brne. Vytvorené citácie si je možné ukladať, stiahnuť či kopírovať, registrácia je bezplatná a tvorba citácií podlieha platnej norme ISO 690.

Posledná poznámka smeruje k Vám čitateľom. Uvedomujem si, že aj keď sa článok môže javiť ako obsiahly, existujú informácie, ktoré mi unikli, a preto by som bola rada, keby ste o nich mi dali vedieť či už formou diskusného príspevku, alebo mi priamo poslali email. To isté sa týka otázok, pripomienok, nejasností a všetkého čo Vás v súvislosti s problematikou citácii napadne. Za všetky reakcie budem veľmi vďačná.

Citovaniu zdar!

P.S: Pre študentov PVH a Archivníctva odporúča Zdeněk Vostrý citovať podľa časopisu Matice Moravské, pravidlá nájdete tu. Ďakujeme!

Použitá literatúra

ECO, U. Jak napsat diplomovou práci. Olomouc: Votobia, 1997, 80-7198-173-7.

FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, ISBN 80-8063-219-7.

KUBÁTOVÁ, H., ŠIMEK, D. Od abstraktu do závěrečné práce: jak napsat diplomovou práci ve společenskovědních a humanitních oborech. Vyd. 4.. Olomouc: Univerzita Palackého, 2007, 978-80-244-1589-5.

ŠANDEROVÁ, J. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, 80-86429-40-7.

Elektronické zdroje

DOLÁKOVÁ, Alena. Nejčastější otázky v citování. In: Ciks.vse.cz [online]. 2000, 26.5.2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: http://ciks.vse.cz/citace/faq.aspx#n3.

Odkazy x citace. In: Www.iso690.zcu.cz [online]. 2014, 23. 7. 2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: https://sites.google.com/site/novaiso690/odkazy-x-citace.

1FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 216.

2Ibidem, s. 217.

3Ibidem, s. 218.

4KUBÁTOVÁ, H., ŠIMEK, D. Od abstraktu do závěrečné práce: jak napsat diplomovou práci ve společenskovědních a humanitních oborech. Vyd. 4.. Olomouc: Univerzita Palackého, 2007, s.52.

5FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Cit. Dielo. s. 218.

6Odkazy x citace. In: Www.iso690.zcu.cz [online]. 2014, 23. 7. 2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: https://sites.google.com/site/novaiso690/odkazy-x-citace.

7CHRISTIE, A. Hercule Poirot. 1920-1975. Áno, fakt neviem, ako mám ocitovať filmovú postavu.

8ŠANDEROVÁ, J. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, s. 86.

9Ibidem, s 87.

10Jak citovat. In: Www.iso690.zcu.cz [online]. 2014, 23. 7. 2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: https://sites.google.com/site/novaiso690/jak-citovat.

11ŠANDEROVÁ, J. Cit. Dielo s. 88.

12Ibidem, s. 85.

13ECO, U. Jak napsat diplomovou práci. Olomouc: Votobia, 1997, s. 196.

14Napríklad: NEKUDA, J., SLANÝ A.: O metodice zpracovávání bakalářských a diplomových prací v ekonomických odborech a vhodných informačných zdrojích. Brno: Masarykova univerzita, 1996. ISBN 80-210-1446-6. Podľa názvu určená primárne ekonómom, ale inak môže táto tenučká knižka pomôcť aj študentom iných odborov.

15ŠANDEROVÁ, J. Cit. Dielo. s. 85.

16Ibidem.

17ECO, U. Cit. Dielo. s. 199.

18Ibidem.

19ŠANDEROVÁ, J. Cit. Dielo. s. 91.

20ECO, U. Cit. dielo. s. 196.

21Ibidem.

22Citace v textu – metody citování. In: Www.iso690.zcu.cz [online]. 2014, 23. 7. 2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: https://sites.google.com/site/novaiso690/metody-citovani.

23FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 219.

24DOLÁKOVÁ, Alena. Nejčastější otázky v citování. In: Ciks.vse.cz [online]. 2000, 26.5.2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: http://ciks.vse.cz/citace/faq.aspx#n3.

25ECO, U. Cit. Dielo. s. 198.

26FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Cit. Dielo. s. 217.

27DOLÁKOVÁ, Alena. Nejčastější otázky v citování. In: Ciks.vse.cz [online]. 2000, 26.5.2014 [cit. 2014-09-01]. Dostupné z: http://ciks.vse.cz/citace/faq.aspx#n7.

28FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Cit. Dielo. s. 217.

29ECO, U. Cit. Dielo. s. 203.

30ŠANDEROVÁ, J. Cit. dielo. s. 92.

31ECO, U. Cit. dielo. s. 204.

32ŠANDEROVÁ, J. Cit. dielo. s. 92.

33FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Cit. dielo. s. 222.

34ŠANDEROVÁ, J. Cit. dielo. s. 99.

35Ibidem, s. 96-97.

36FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Cit. dielo. s. 220.

 ML