Na vysokej škole sa stretávame s odborným textom pomaly na rovine každodennej reality (pozdravujem poctivých študentov). K problematike tvorby odborného textu nájdeme dostatok kníh, manuálov, článkov, rôznych odporúčaní či vzorov, ktorých cieľom je vniesť trochu svetla do tejto témy. Avšak napísať odborný text je hotová veda, ktorú nie je možné odkukať z učebnice, je to remeslo, ktoré vyžaduje cvik.

Vyššie napísané tak trochu degraduje význam tohto článku, keďže teórie existuje mnoho a najviac pomáha až prax, teda samotná tvorba odborného textu. Prečo teda spisovať ďalšie odporúčania? Pretože čím viac vieš, tým sa menej bojíš :D Cieľom tohto článku je spísať všetko podstatné, čo povedie k rozmachu duševných síl, ktoré na spísanie odborného textu budete určite potrebovať.

Čo je to odborný text

Odborný text predstavuje nástroj komunikácie medzi odborníkmi, ktorý rozvíja určitý odbor ľudského poznania. Oproti ostatným typom literatúry je odborný text do značnej miery formalizovaný. Dôvodom je už jeho vyššie spomínaná funkcia, a teda sprostredkúvanie kooperácie a výmeny skúseností. Odborný text predstavuje akúsi správu o bádaní, z ktorej by sme sa mali dozvedieť ciele práce, priebeh bádateľskej činnosti a jej výsledky. V odbornom texte si autor kladie otázky, na ktoré si priebežne odpovedá, pričom nezabúda na argumenty, o ktoré sa jeho odpoveď opierajú.1

 Prerekvizity k tvorbe odborného textu

Asi najzákladnejším pravidlom je: píš o tom, o čom máš dostatok informácií. K samotnému procesu písania by mal autor pristúpiť až po tom, ako si dokonale naštuduje danú problematiku.2 S tým súvisí aj výber vhodnej témy pre prácu, čo je proces náročný najmä pre začiatočníkov, ktorí si vďaka nedostatku skúseností často kladú za cieľ objaviť Ameriku.

Štúdium problematiky, ktorej sa chceme venovať, spočíva v zhromažďovaní a systematizovaní výskumného materiálu. Naväzujeme na poznatky uvedené v odbornej literatúre a zohľadňujeme výsledky doterajších výskumov. Tieto autorove znalosti legitimizujú jeho zistenia, ktoré vo svojej práci prezentuje, a na ktoré sa doterajší výskum nesústreďoval. Dôležitým je vedecký prínos autora.

 Základné znaky odborného textu

Ako som už uviedla, odborný text podlieha, aj vzhľadom k svojej funkcii, istej formalizovanosti. V nasledujúcich riadkoch preto v bodoch uvádzam základné znaky odborného textu, ktoré jednak odborný text charakterizujú, jednak sú vodítkom pre autora – začiatočníka.

1) Forma sprostredkúvania informácií je založená na vyjasňovaní. V odbornom texte je dôležitý výklad neznámych stránok skutočnosti, ktorým sa autor v práci venuje.

2) Odborný text má teoreticko-metodologickú podstatu, ktorá podmieňuje jeho objektívnosť. Výsledky a závery uvedené v odbornom texte majú vecnú povahu a adresátovi sú podávané bez výraznejšej subjektívnej interpretácie.

3) Odborný text je jasne štruktúrovaný.

4) Medzi jednotlivými obsahovými segmentami práce sa uplatňuje logický princíp, ktorý je založený na deduktívnom či induktívnom postupe. Odborný text sleduje logicko – príčinné vzťahové súvislosti.

5) Jazyk odborného textu predstavuje spisovnú formu národného jazyka, a využíva bezpríznakové nocionálne lexikálne prostriedky, ktoré do textu vstupujú len so svojím holým vecným významom.

6) Myšlienky vlastné sú oddeľované od myšlienok prevzatých, ktoré citujeme.

 Úvod, jadro, záver

Titulok tejto kapitoly vymenúva tri základné prvky odborných textov. V nasledujúcich riadkoch uvádzam charakteristiky týchto častí, ktoré predstavujú akúsi pomocnú osnovu pri tvorbe odborného textu. Jednotlivé údaje majú skôr univerzálny charakter, avšak príklady k teórii vzťahujem k bakalárskym prácam. Dôvodom je predpoklad, že cieľovú skupinu čitateľov tohto článku tvoria najmä začiatočníci, ktorí odborní text buď nepísali alebo k nemu nedostali inštrukcie či spätnú väzbu, a tak nevedia, od čoho sa majú odraziť. A kedže na našom ústave u samostatných prác prevláda forma vypracovaných úloh či cvičení, s tvorbou odborného textu sa študenti stretnú často až pri písaní bakalárskej práce. Na druhej strane nevylučujem, že by na tomto mieste nenašli inšpiráciu ani tí skúsenejší.

 Úvod

Úvod spolu so záverom tvoria rámcové zložky výkladu, čo znamená, že by mali byť ako po obsahovej, tak aj po formálnej stránke v korelácii. Úvod umiestňujeme do hlavného oddielu práce a jeho obsah by mal konkrétnejšie odkazovať k spracovávanej problematike. Úvod predstavuje pre čitateľa vstupnú bránu do textu, môže príjemcu získať pre preštudovanie celej práce, ale aj odradiť, a preto by sme mu mali venovať primeranú pozornosť.3

Aké informácie v dobrom úvode nemajú chýbať? Všeobecne má úvod uviesť čitateľa do pojednávanej problematiky, a preto je dôležité v úvode deklarovaťproblém či predmet záujmu, ktorý text rieši. Do rámca tohto výkladu začleňujeme prehľad či zmapovanie výskumnej oblasti. To znamená, že aspoň stručne zhrnieme (ne)úspechy na danom bádateľskom poli.4

Dobré je tiež poukázať na dôvod, prečo je téma významná a prečo si zaslúži pozornosť. V tejto časti úvodu sa pokúšame prepojiť predstavenie problému s vymedzením potrebnosti jeho riešenia. Niektorí vo svojich prácach uvádzajú skôr súkromný motív výberu témy, napríklad: daná problematika ma zaujíma, k skúmanému ma viažu spomienky z detstva,…, čo nevnímam ako najšťastnejšie riešenie. Tieto informácie sú totiž často irelevantné a vzťahujú sa skôr k autorovi práce, než k práci samotnej. Rovnako nie je postačujúce napísať: táto téma je dôležitá, či výsledky analýzy majú veľký význam. Dôvod by mal presvedčiť čitateľa o opodstatnenosti práce, a tým pádom aj o jej hodnote. Povedané inak: úvod by mal obsahovať argumentáciu potrebnosti a inovatívnosti práce. Skúste v texte zodpovedať na tieto otázky: Prečo je riešenie tohto problému potrebné? Čo nového toto riešenie prinesie? Vypĺňa vaša práca medzeru na výskumnom poli?

Ďalším prvkom, ktorý v úvode uvádzame je predstavenie konkrétneho cieľa, ktorý si autor v práci kladie. Šanderová poukazuje na to, že sporadicky uvádzanou, aj keď užitočnou pasážou je informácia o logike výkladu. Po predstavení cieľa práce uvedieme, ako je problém rozdelený do jednotlivých otázok, v akom poradí sú riešené a kam výklad smeruje.5

V príručkách venujúcich sa písaniu odborných prác, môžeme nájsť poznámky, že do úvodu patria informácie ako výskumné otázky, hypotézy, predpokladané výstupy, uvedenie teoretických a metodologických perspektív, z ktorých práca vychádza atď. Pre práce vznikajúce na ústave PVH a archivníctva sú však tieto kroky často irelevantné až neuskutočniteľné. Dôvodom je, že “naše” práce majú deskriptívny výstup a ani v samotných analýzach sa nevyskytuje priestor napríklad pre testovanie hypotéz. Napríklad pri prácach ako edície rukopisov či súpis epigrafických pamiatok nie je možné definovať nulovú hypotézu a neexistujú prostriedky, ktorými by sa táto hypotéza testovala.

Šanderová k úvodu píše, že by mal obsahovať aj naznačenie základného záveru, ku ktorému sme dospeli. Argumentuje tým, že odborné práce nie sú detektívkami, kde čitateľ čaká až do konca s napatím na záver, skôr ocení, keď v už tak zložitom texte nemusí sústredene čítať slovo od slova, aby zistil čoho sa vlastne týka.6 Na strane druhej Akademická príručka od kolektívu autorov má názor celkom iný. Podľa nich je veľkou chybou, pokiaľ autor v úvode prezradí všetko, k čomu v práci došiel, tieto informácie by si mal nechať do záveru.7 Na tomto mieste nezastávam jednoznačné stanovisko, to, či v úvode uviesť alebo naznačiť výsledky práce je diskutabilné a zaleží na konkrétnej práci, pomoc pri rozhodovaní môže podať vedúci či konzultant práce.

Summa summarum, v úvode uvádzame:

1) Predstavenie témy, jej zovšeobecnenie, uvádzame čitateľa do problematiky.

2) Prehľad predchádzajúceho výskumu, zhrnutie (ne)úspechov na danom výskumnom poli, klasické a najnovšie diela, ktoré sa problematikou zaoberajú.

3) Vytýčenie cieľa a zdôvodnenie jeho výberu.

4) Naznačenie či popis štruktúry práce.

5) Naznačenie záveru.

 Jadro

V jadre textu uvádzame jednak informácie, ktoré informujú o stave doterajšieho poznania, jednak smerujeme ich hodnotením a interpretáciou k novým poznatkom. Obsah jadra práce sa mení na základe odboru a typu práce,8 a preto sa vyhnem detailnému návodu ako postupovať pri výstavbe jadra vašej práce.

V informačnom systéme Masarykovej univerzity som našla tento manuál, ktorý je určený autorom historických odborných prác. Je prístupný tu, ja z neho nižšie uvádzam pre túto kapitolu podstatnú časť.

Co se týče vnitřního členění, používají se dva způsoby – chronologický nebo tematický, přičemž použití jednoho nebo druhého v sobě skrývá jistá úskalí. Při volbě chronologického členění hrozí autorovi nebezpečí sklouznutí na prostou kronikářskou popisnost, při členění tematickém může dojít k izolaci jednotlivých historických faktorů, proto je třeba věnovat zvýšenou pozornost vzájemným vztahům mezi jednotlivými faktory a komplexnímu pohledu. Osvědčuje se kombinace chronologického a tematického členění, takže kapitoly jsou rozděleny na časové úseky a vnitřně pak podkapitoly mají dělení tematické.

Samotná výstavba historické práce má být funkční, soustavná a přehledná a měla by mít i určitou logickou gradaci; je třeba dokázat oddělit věci podstatné od méně důležitých, nenechat se „unést” získaným materiálem (zvláště u prací regionální povahy) a zejména nesklouznout ke kronikářské popisnosti a faktografičnosti. Druhou krajností je skutečnost, kdy se vyvozují závěry na základě příliš úzké heuristické základny nebo objevují se v práci jako nové ty poznatky, které byly již publikovány. Proto je velmi důležité dodržovat správnou proporcionalitu v rozsahu textu, mezi jednotlivými kapitolami, jinak se stane, že některé části jsou zpracovány velmi podrobně, jiné pak jen povrchně (i když mnohdy je to dáno rozličným stavem pramenů). Každá kapitola textu by měla být uzavřena závěrečným, byť zatímním dílčím shrnutím, které by vyznělo i jako jisté východisko pro plynulý přechod k další části práce.

 Vzhledem k poslání diplomové práce bývá obvyklé, že první kapitola má informativní (vstupní) charakter, kde posluchač v širších souvislostech přiblíží zvolenou tematiku a prokáže schopnost samostatné orientace v literatuře; tato část má převážně kompilační ráz. U prací regionálního zaměření jde zejména o stručné přiblížení předchozího vývoje toho kterého regionu a současně i o obecnější pohled na zkoumanou tematiku.

 V prípade už spomínanej edície či súpise epigrafických pamiatok (ale aj pri iných typoch prác), autor charakterizuje ako prameň samotný, tak aj spôsob spracovania a hodnotenia získaných údajov. Ďalej prezentuje výsledky získané analýzou historického prameňa, rozboru jazykového materiálu, komparáciou diel atď. Ani pri prácach odboru PVH a archívnictva by autor nemal zabúdať na metodiku práce, napríklad akým spôsobom boli jednotlivé pramene vybrané a prečo (napr. pri súpise epigrafických pamiatok, kde často dochádza k ich selekcii, je potrebné uviesť parametre selekcie: časové obdobie, proveniencia,..). Tiež sa uvádzajú odchýlky od zaužívaného postupu a ich odôvodnenie (napríklad väčšina textu je transkribovaná, zatiaľ čo niektoré pasáže sú transliterované). Ďalšie príklady je možné nájsť vyhľadaním práce s podobnom tématikou v informačnom systéme, prípadne konfrontáciou s vedúcim/konzultantom práce.

Výsledky prezentujeme v ucelenej forme, kde zdôrazňujeme zachytené významné trendy či skutočnosti. Jednotlivé výsledky práce je vhodné dopĺňať obrázkami, tabuľkami, grafmi (napríklad práca z genealógie).9 Vecne zhrnuté výsledky bývajú prezentované v kapitole s názvom diskusia, kde okrem nich autor upovedomuje čitateľa o limitoch či nedokonalostiach práce a uvádza teoretickú interpretáciu výsledkov. V tejto časti sa nemajú opakovať výsledky uvedené v príslušnej kapitole, skôr sa hodnotia plusy a mínusy výskumu či možnosti generalizácie výsledkov. V diskusii žiadne tvrdenia nemajú ísť za hranice toho, čo autor vo svojej práci vyskúmal alebo toho, čo z nej bezprostredne vyplýva.

 Záver

Záver by mal súvisieť s myšlienkami ostatného textu. Obsahuje stručnú charakteristiku celej práce, niektorí autori uvádzajú, že záver je miestom pre zhodnotenie limitov práce, iní tieto informácie umiestňujú do jadra práce (do už vyššie spomínanej diskusie). Taktiež by záver nemal byť kópiou úvodu so stručným dodatkom informujúcim o výsledkoch.

Čo teda do záveru uviesť? Pokiaľ náš text disponuje kapitolou diskusia, kde sú jednotlivé výsledky prejednané v ucelenej forme, kde ich zasadzujeme do širšieho teoretického rámca, prípadne prevádzame ich generalizáciu a pojednávame o nedostatkoch práce, tak do záveru stručne zhrnieme cieľ práce, zhodnotíme jeho naplnenie, uvedieme, ktoré otázky zostávajú otvorené a prečo. Pokiaľ náš text kapitolu diskusia nemá, tak uvádzame:

1) Interpretáciu výsledkov vzhľadom na ciele práce

2) Sumarizáciu najdôležitejších poznatkov

3) Možnosti uplatnenia výsledkov

4) Generalizáciu výsledkov či ich zasadenie do teoretického rámca

5) Limity a nedokonalosti práce a ich zdôvodnenie, zhodnotenie naplnenia cieľa práce

6) Možnosti ďalšieho bádania v skúmanej oblasti, predstavenie otázok, na ktoré práca neašpirovala, aj keď s ňou úzko súvisia

Anotácia

Pri nahrávaní bakalárskej a magisterskej diplomovej práce do informačného systému, vpisujeme text do kolonky s názvom anotace, v anglickom jazyku do kolonky s názvom abstract. Abstrakt býva niekedy samostatnou súčasťou kvalifikačných prác, avšak nepominuteľnou v statiach publikovaných v odborných časopisoch.

Abstrakt a anotace sú v niektorých príručkách definované odlišne. Napríklad Šanderová uvádza, že anotácia oproti abstraktu zahrňuje celkovú charakteristiku textu, obsahuje základné údaje o autorovi a tiež charakterizuje profil predpokladaného čitateľa. Na strane druhej však často neinformuje o základných zisteniach ani o argumentoch, o ktoré sa tieto zistenia opierajú. Podľa jej definície odpovedajú kolonky v ise skôr abstraktu, než anotácii. Ja budem používať terminológiu ISu MU a teda danú pasáž práce nazývam anotáciou.

Pokiaľ anotácia nie je súčasťou našej práce, začneme si s jeho tvorbou často lámať hlavu až pri nahrávaní práce do informačného systému a vyčerpanosť po napísaní x strán odborného textu spôsobí, že tvorbu anotácie podceníme. Preto v nasledujúcich riadkoch uvediem niekoľko pripomienok, na základe ktorých môžete text anotácie zostaviť.

Základnou charakteristikou anotácie je jej stručnosť a zhustenosť textu. Obsah má blízko ako k časti úvodnej, tak ku záveru. Základnú osu obsahu textu predstavujú informácií o: probléme, ktorý práca rieši -> metodológii práce -> výsledkoch práce -> záveroch práce.

Problém a záver môžme uviesť vetami ako napríklad:

– predkladaná práca pojednáva/zameriava sa/analyzuje …

– cieľom tejto diplomovej práce …

– pristúpiť priamo k veci

– práca potvrdzuje, že ..

– práca je ukončená pojednaním/zhrnutím

Do anotácie neuvádzame podrobnosti či intímne zdelenia týkajúce sa pojednávanej problematiky, taktiež sa vyhýbame užívaniu názorných príkladov a využívame jazyk vecný, nie obrazný10. Anotácia predstavuje úsporné zhrnutie základných informácií práce.

 Formálna štruktúra práce

Výstavbe odborného textu je oporou odborná modelová štruktúra, čoho dôsledkom je jeho relatívna uniformovanosť. Táto sa týka:

1) jazyka textu, ktorý používa bezpríznakové slová odborného štýlu a príznakové slová z kategórie odbornej terminológie. Textu práce dominujú dvojčlenné oznamovacie vety, ktoré majú syntakticky pevnú a logickú stavbu.11

V odbornom texte sa využívajú štylistické prostriedky, ktoré sa vyhýbajú opakovanému použitiu slova ja. Jedným je užívanie autorského alebo tiež skromného plurálu, ktorý je obvyklý v definičných procesoch (Za astroláb označujeme,..). Neosobné vyjadrovanie vyjadríme aj použitím pasívnych konštrukcií (Tretia kapitola je doplnená.., boli popísané,…).

Zo slovných spojení sa v odbornom texte objavuje tzv. sieť orientátorov, ktoré:

– odkazujú miestne: vyššie / nižšie uvádzame, v nasledujúcej kapitole,..

– odkazujú časovo: doteraz sme pojednávali .., skor než pristúpime k výkladu… 

– odkazujú procesuálne: vráťme sa k funkcii.., zakončili sme ..

2) V odborných textoch sa uplatňuje najbežnejší spôsob textovej náväznosti, kde sa východisko nasledujúcej vety viaže na jadro vety predchádzajúcej. Často pri tom dochádza k opakovaniu najmä odborných výrazov, ktoré tvoria uzly reťazca textu, vďaka čomu je zabezpečená neprerušovaná plynulosť textu.12

3) Text rozčleňujeme na menšie úseky, ktoré nazývame kapitola a odstavec, a na rámcové zložky názov, úvod, jadro, záver, predhovor. Začíname titulkom či názvom, ktorý by mal presne vyjadriť tému textu.

Titulok môže mať podobu:

– frázy: Kodikologický popis rukopisu

– abstraktného výrazu: Špecifiká jednotlivých paleografických rúk

– formulácie pomocou predložiek o, k apod.: K problematike datovacích formúl

– titulku s podtitulom, ktorý spresní či zapojí dodatočnú informáciu

– titulku formulovaného ako otázku, ktorá môže byť rečnícka (autor na ňu môže odpovedať prvými vetami kapitoly)

-titulku, za ktorým (často na samostatnom riadku) zasledujú medzititulky vyjadrujúce témy jednotlivých oddielov 13

4) Odstavce by z hľadiska rozsahu nemali byť príliš krátke ani dlhé, čo je trochu vágne vyjadrenie, avšak vymedzenie hranice závisí na viacerých faktoroch. Povedzme, že odstavec spravidla nemá jeden riadok, ale ani pol strany. Nový odstavec začína tam, kde je znateľný prechod v podávanom myšlienkovom obsahu.14 Od odstavca, ako segmentačného prostriedku, je rozsahovo dlhšia kapitola, ktorá tiež začína na samostatnej strane a býva označená samostatným názvom.

Forma písomnej práce

Vzor pre formálnu štruktúru práce nájdete tu. Obsahuje titulnú stranu, ukážku poďakovania, prehlásenia, názorne prezentuje poradie jednotlivých častí práce a obsahuje aj informácie ohľadom formálnych náležitostí študentských prác. Nižšie uvediem len informácie, ktoré tento vzor doplňujú.

1) Obsah uvádzame po prehlásení o autorstve predkladanej práce, prípadne po poďakovaní vedúcemu práce či iným osobám (poďakovanie nie je povinné) alebo po abstrakte, a to na samostatnej stránke. V obsahu uvádzame názvy hlavných oddielov a pododielov práce spolu s číslami strán, kde začínajú, zoznam príloh a údaje o ich umiestnení.

2) Ako font písma je doporučovaný Times New Roman, Bodoni, Garamond, avšak aj font Arial je vhodným typom písma pre kvalifikačné a seminárne práce.

3) Úprava okrajov sa riadi kritériami príslušnej inštitúcie, v zásade by okraje mali byť dostatočné na to, aby sa práca dala zviazať. Akademická príručka odporúča nastavenie vzhľadu stránky tak, ako uvádzam v tabuľke 1.15

Tabuľka 1: Nastavenie vzhľadu tabuľky

Okraje HornýDolnýĽavý

Pravý

2,5 cm od hornej hrany papiera2,5 cm od dolnej hrany papiera3 cm od ľavej hrany papiera

3 cm od pravej hrany papiera

Záhlavie Hore 1,9 cm od hornej hrany papiera
Pata Dole 1,9 cm od dolnej hrany papiera

3) Odstavce môžeme vytvoriť tak, že medzi poslednou vetou jedného odstavca a prvou vetou odstavca druhého vznikne širšia medzera než medzi riadkami. Takýto štýl odstavca si nastavíme v textovom editore, ktorý nám potom vygeneruje automatickú medzeru.

Druhý spôsob tvorby odstavca (tento sa na našom ústave preferuje) je odsadzovanie prvého riadku odstavca použitím tabulátora. Pri tvorbe odstavcov by sme mali dodržovať jednotnosť a teda, v texte sa pridŕžať jednému sposobu tvorby odstavca.

4) Ohľadom stránkovania, je vo vzore uvedené, že strany majú byť číslované a to vrátane príloh. Vzor hovorí, že obsah nestránkujeme, aj keď ja som sa stretla s nasledovným číslovaním strán:

titulná strana bez číslovania
poďakovanie, prehlásenie bez číslovania, alebo užitie rímskych číslic
obsah bez číslovania alebo užitie rímskych ei arabských číslic

Prvú stranu, ktorú začíname číslovať uvádzame buď arabským číslom 1, alebo číslom, ktoré skutočne odpovedá poradiu stránky. Nastavenie textového editora, aby automaticky nestránkoval vašu prácu od titulnej strany, ale až od miesta, kde to požadujete a podobne nastavenie číslice, od ktorej sa začne stránkovať, je pre každú verziu či typ odlišný. Na internete však nájdete veľa tutoriálov, ktoré detailne popisujú ako si editor nastaviť. Skúste zadať do vyhľadávača napríklad Microsoft Word Paging.

5) Text zarovnávame tzv. do bloku, alebo tiež hovoríme o zarovnaní podľa okrajov a to jednoducho kliknutím na príslušnú položku v ponuke editoru, alebo tiež klávesovou skratkou Ctrl + Shift + J.

6) Krátke slová ako sú predložky, spojky, zámená, je zvykom prenášať z konca riadku na začiatok riadku nového. Dôvodom je zachovanie rytmu textu a jeho plynulosti. Napríklad je užitočné, keď predložky stoja pri tom slove, ku ktorému patria, text tak na čitateľa pôsobí neprerušene. Krátke slová (zložené z jednej, dvoch až troch liter) presunieme z konca riadku na začiatok riadku nasledovného vytvorením tzv. nedeliteľnej medzery, ktorú umiestňujeme medzi krátke slovo a slovo nasledujúce. Klávesová skratka pre tvorbu nedeliteľnej medzery pre Word je Ctrl + Shift + medzerník. Skratky pre ostatné typy editorov nájdete tu.

7) Informáciu ohľadom rozsahu práce vo vzore nájdeme, avšak nie je tam stanovené, čo sa do požadovaného rozsahu započítava. Nájdeme ju však na tejto stránke, z ktorej prekopírovávam podstatnú časť.

 …do rozsahu se započítává vlastní text, poznámkový aparát, obsah. O započítání příloh rozhoduje vedoucí práce. Do rozsahu se nezapočítává seznam literatury, titulní strany, čestné prohlášení.

8) Posledná poznámka sa týka naznačenia hierarchizácie jednotlivých zložiek textu. Formálnu úpravu stanovuje norma ČSN ISO 2145 (01 0184). V danom dokumente nájdete informácie ohľadom písma, delenia slov, stránkovania, záhlavia stránky, poznámok pod čiarou, členenia textu, číslovania kapitol (chýba informácia, že úvod nečíslujeme, prípadne očíslujeme nulou: 0 Úvod), podkapitol, oddielov, informácie týkajúce sa tabuliek, grafov, obrázkov a príloh.

Použitá literatúra

 ČMEJRKOVÁ, S., DANEŠ, F., SVĚTLÁ J. Jak napsat odborný text. Praha : Leda, 1999, ISBN 80-85927-69-1.

FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, ISBN 80-8063-219-7.

ŠANDEROVÁ, J. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, 80-86429-40-7.

1 ŠANDEROVÁ, J. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, s. 20.

2 FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 32.

3 FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 178.

4 ŠANDEROVÁ, J. Jak číst a psát odborný text ve společenských vědách. Praha: Sociologické nakladatelství, 2006, s. 62.

5 Ibidem.

6 Ibidem.

7 FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s.178.

8 FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 179.

9 Ibidem, s. 182.

10ČMEJRKOVÁ, S., DANEŠ, F., SVĚTLÁ J. Jak napsat odborný text. Praha : Leda, 1999, s. 82.

11 FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 38.

12 Ibidem, s. 41.

13 Ibidem, s. 65-69.

14 Ibidem, s. 163-4.

15 FIDRA, J., KATUŠČÁK, D., MEŠKO, D. a kol. Akademická příručka. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2006, s. 152.

ML